Lennia

Aký kraj, taký mrav, hovorí sa a je to svätá pravda.  V Dánsku som už zo dva mesiace a nemohla som si nevšimnúť, aké dominantné postavenie tu má ženské pokolenie a aké mizerné to mužské.

V šesdesiatich, sedemdesiatich rokoch minulého storočia sa odohrali  veľké protesty a manifestácie únie dánskych žien a týmto spôsobom si vydobili svoju rovnoprávnosť, na ktorú sú náležite hrdé.

Emancipácia však, podľa mňa, nepriniesla rovnováhu ale opäť prevahu, tentoraz nie mužov ale nežnejšej polovice obyvateľstva. Žene chlap nesmie vravieť, čo má robiť, inak sa u nej odpísal  na celý život.  Ako mi povedala jedna kamarátka, je to takmer tabu. Akonáhle sa niečo také vo vzťahu udeje, považuje sa to za nenormálne, choré a danej dievčine sa okamžite radí, aby opustila toho tyrana. Preto sa tu lásky rýchlo končia a začínajú nové. I výber programu v televízii može skončiť rozchodom.

Druhá rozšírená idea je, že mužovi treba dať  poriadne najavo, že urobil niečo zlé, lebo inak sa nikdy nepoučí a svoju chybu zopakuje. To sa rieši krikom, plačom a ešte väčším krikom. A mne to pripadá ako vycvičiť si psa a nie mať niekoho za partnera.

Najextrémnejší názor, s ktorým som sa  stretla je, že mužovi nikdy nesmieš dať toľko sily, aby vo vzťahu prebral moc. Pretože, na jednej strane, muž je neschopný udržať partnerstvo a na strane druhej, mohlo by sa stať to, čo sa deje v moslimských krajinách.  Žena by sa stala obyčajným objektom bez právomocí.

Tak čo, milí páni, páčila by sa vám pekná dlhonohá dánska blondína?